Jdi na obsah Jdi na menu
 


Mladí bádatelia analyzujú pôdu1

31. 5. 2010

P ô d a

 

5. DRUHY PÔD A ICH ZLOŽENIE

 

5.1. PÔDNE DRUHY:

 

Piesočnaté pôdy (ľahké) - obsahujú veľa zŕn piesku a malý podiel humusu. Vznikli na naviatych pieskoch a riečnych náplavoch. Tieto pôdy sú dobre prevzdušnené a priepustné pre vodu. Musia sa do nich zapracovať organické hnojivá, ktoré sú hlavným zdrojom živín, ale aj tie sa skoro rozložia a živiny sa splavujú do spodiny.
Hlinité pôdy (stredne ťažké) - Tvoria prechod medzi piesočnatými a ílovitými pôdami. Obsahujú prachové častice, dostatok humusu a vápna. Vyvinuli sa na sprašiach. Vyskytujú sa na sopečných horninách. Sú to najlepšie poľnohospodárske pôdy.

Ílovité pôdy (ťažké) - sa nachádzajú na ílovitých horninách, ktoré vznikli usadzovaním jemného bahna na dne morí a jazier. Za sucha tvrdnú a pukajú, nasiaknuté vodou sú mazľavé. Dobre však pútajú živiny. Pri obrábaní sa vytvárajú veľké hrudy a na povrchu sa ľahko vytvára pôdny prísušok. Ťažko sa obrábajú a sú menej úrodné.
Skeletnaté (kamenisté) pôdy- nachádzajú sa v horských oblastiach, obsahujú mnoho kameňa, ktoré vznikli zvetraním materskej horniny. Majú nepatrný podiel humusu.

 

5.2. PÔDNE TYPY:


Nivné pôdy (fluvizeme) - vznikli na nivách riek, sú ovplyvňované podzemnou i záplavovou vodou

Lužné pôdy (čiernice) - sú ďalej od koryta majú viac humusu, sú úrodné

Černozeme - vznikajú na vlhších stepiach s vyššími porastami tráv, hromadí sa tu najkvalitnejší humus

Hnedozeme - nachádzajú sa na sprašových pahorkatinách, typické sú slabým procesom ilimerizácie.

Hnedé lesné pôdy (kambizeme) - pokrývajú prevažne svahy pohorí najmä pod listnatými lesmi vyššie a stredne položené kotliny

Podzolové pôdy (podzoly) - ležia na miestach s vyššou nadmorskou výškou a s vyšším množstvom zrážok v miernom až chladnom pásme v oblasti ihličnatých lesov, kde kyseliny z opadaného ihličia rozkladajú materskú horninu, tzv. podzolizačný proces

Rendzina - vznikla v častiach pohorí, ktoré sú budované vápencami  

 

5.3. ZLOŽENIE PÔD:

 

voda, vzduch a pevné látky
Pevné látky tvorí ústrojný (organický) a neústrojný (anorganický) podiel
Neústrojný – piesok, prach a íl
Ústrojný – humus a pôdna fauna

 

 

 

 

 

 

 

5.3.1. Z chemického hľadiska:

 

V pôde sú obsiahnuté rôzne  prvky a zlúčeniny. Prvky v pôde sa zaraďujú do dvoch skupín:   1) Pôdne makroelementy

 (sú v pôde vo väčších množstvách a majú veľký význam pre rôzne  procesy prebiehajúce v  pôde): ílotvorné - kremík,  hliník,  železo; pôdne bázy -  vápnik, horčík, draslík, sodík; organické - dusík, uhlík; mangán, fosfor, síra, vodík, kyslík

2) Pôdne mikroelementy:

meď,  zinok, olovo, nikel, kobalt a iné (tieto  prvky  nemajú v  pôde  taký veľký význam ako makroelementy a sú obsiahnuté v menších množstvách).

Pôda je pre život človeka zdrojom nevyhnutných biogénnych prvkov, ktoré sa vyskytujú vo veľmi malých množstvách.

Pomer anorganických látok k organickým možno vo väčšine pôd vyjadriť približne vzťahom 10:1. Pôda obsahuje najviac kyslíka (asi 50 %) a kremíka (asi 25 %).

 

5.3.2. Obsah dusíka v pôdach:

 

     Dusičnany sú najrozpustnejšie soli, preto ich voláme riadky. Používajú sa ako umelé hnojivá.Celkový obsah dusíka v pôde sa skladá z organického a anorganického dusíka. Organický dusík tvorí 98 – 99 %. Prechodne sa v pôde vyskytujú oxidy dusíka (N2O, NO, NO2) a medziprodukty mikrobiálnych procesov (hydroxylamín – NH2OH, nitramid – N2H2O2), ktoré sú však nestabilné a podliehajú oxidačným alebo redukčným procesom a vznikajú z nich NO3, resp. NH4+ ióny. Tvorba anorganického dusíka je vyvolaná aerobným rozkladom pôdnej organickej hmoty.

     Amonné fosforečnany (NH4)2HPO4 a NH4H2PO4 slúžia v poľnohospodárstve ako veľmi účinné hnojiva.

 

5.3.3. Obsah fosforu v pôdach:

Fosforečnany sú dôležité rastlinné hnojivá. Hydrogenfosforečnan vápenatý (CaHPO4), ktorý je málo rozpustný vo vode a do pôdy vsakuje postupne a dihydrogenfosforečnan vápenatý (Ca(H2PO4)2) známy ako superfosfát, ktorý je vo vode dobre rozpustný a do pôdy vsakujú disociované ióny.

 

V   pôde   sú    obsiahnuté   aj   zlúčeniny,   pričom najbežnejšími  zlúčeninami  sú:  SiO2,  Al2O3,  Fe2O3,  CaO, CaCO3, MgO, K2O, Na2O a ďalšie.

 

Nežiadúcimi chemickými zlúčeninami v pôde sú soli ťažkých kovov Pb, Co, Ni, Zn a iné.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

6. SKÚMANÉ ZLOŽKY V PÔDE

6.1. Dusík v prírode a v pôde

 

Celkové množstvo dusíka v prírode sa odhaduje na 2,17.1017 ton, pričom viac ako 98 % z celkového obsahu dusíka na Zemi sa nachádza v litosfére. V reprezentatívnych pôdnych typoch Slovenska sa priemerné hodnoty celkového dusíka pohybujú od 0,11 do 0,23 %, pričom najvyššie obsahy celkového dusíka sú v lužných pôdach, menej v černozemiach a najmenej v hnedozemiach, luvizemiach a regozemi.

 

Podstatná časť dusíka sa nachádza v atmosfére v podobe molekúl N2 (78%). A preto je vzduch hlavným zdrojom dusíka, pri výrobe dusíkatých zlúčenín. V prírode sa vyskytuje aj vo forme minerálov – napríklad dusičnan sodný NaNO3 – nazývaný aj čílsky liadok alebo draselný liadok KNO3, nachádza sa aj v amónnych soliach a v dusitanoch. Dusík je dôležitým biogénnym prvkom – nachádza sa v bielkovinách a v mnohých organických zlúčeninách (aminokyseliny). Rastliny ho prijímajú kvôli svojmu rastu a živočíchy kvôli tvorbe bielkovín.

 

Obsah celkového dusíka v pôde je pomerne stála hodnota, pretože dusík je v rozhodujúcej miere zabudovaný do organických zlúčenín, ktoré sú ťažko mikrobiologicky a chemicky rozložiteľné. Prevažná časť dusíka je viazaná na aromatické jadrá humínových kyselín, fulvokyselín, humínov a ďalších zložitých organických zlúčenín, a preto sa obsah celkového dusíka v pôde dáva do súvisu s obsahom oxidovateľného uhlíka.

 

Celkový obsah dusíka v pôde sa skladá z organického a anorganického dusíka. Organický dusík (98 – 99 %) tvorí podstatnú časť z celkového dusíka v pôde.

 

Rozdeľuje sa na hydrolyzovateľný a nehydrolyzovateľný zvyšok.

 

Hydrolyzovateľný dusík tvoria amidy, alfa aminokyseliny, aminocukry, purínové a pyrimidínové bázy, kyselina hipúrová, kyselina močová, močovina a ďalšie organické látky. Zdrojom hydrolyzovateľného dusíka sú rastlinné a živočíšne zvyšky, biomasa mikroorganizmov, ich metabolity a všetky druhy organických hnojív. Určitý podiel hydrolyzovateľného dusíka (amidy, aminokyseliny, aminocukry) sa podieľa spätnej mineralizácii až na minerálne formy dusíka, ktoré môžu byť využívané rastlinami.     Nehydrolyzovateľný dusík tvoria stabilnejšie humusové látky zložitejších chemických väzieb, ktoré sú ťažko rozložiteľné chemicky a mikroorganizmami.

Rastliny sú schopné prijímať dusík len v anorganickej (minerálnej) forme, pričom dôležitú úlohu pri tomto príjme zohráva vodný režim. Anorganický dusík predstavuje 1 – 2 % celkového dusíka a je reprezentovaný dusičnanovými (NO3-), amónnymi (NH4+) a dusitanovými (NO2-) iónmi. Prechodne sa v pôde vyskytujú oxidy dusíka (N2O, NO, NO2) a medziprodukty mikrobiálnych procesov (hydroxylamín – NH2OH, nitramid – N2H2O2), ktoré sú však nestabilné a podliehajú oxidačným alebo redukčným procesom a vznikajú z nich NO3-, resp. NH4+ ióny. Tvorba anorganického dusíka je vyvolaná aerobným rozkladom pôdnej organickej hmoty. Množstvo prístupného dusíka v pôde závisí od vlastností pôdy, od procesov mineralizácie a imobilizácie dusíka z organických látok. Intenzita mineralizačných procesov súvisí so sezónnosťou pôdnych a klimatických faktorov, nárokmi pestovaných plodín a hnojením.

 

 

5.1.1. Typy dusíkatých hnojív, ktoré sa používajú v poľnohospodárstve:

 

1. nitrátové (dusičnan vápenatý Ca(NO3)2, dusičnan sodný NaNO3, dusičnan draselný KNO3)

 

2. amónne a amoniakálne (síran amónny (NH4)2SO4 - kys., chlorid amonný NH4Cl, kvapalný amoniak a amoniakálna voda)

 

3. amidové - organické (močovina CO(NH2)2 - kys., dusíkaté vápno CaCN2 - menej používané)

 

4. kombinované (dusičnan amónny NH4NO3 - kys., používaný tiež v kombinácii s CaCO3 prípadne CaMg((CO3)2)

 

5. pomaly pôsobiace (močovinoformaldehydové, močovinoacetaldehydové, močovinokrotonaldehydové, močovinoizobutylaldehydové hnojivá, oxamid, obalované)

 

 

 

5.1.2. Organické formy dusíka v pôde:

 

®      väčšina organicky viazaného N sa v pôde nachádza v podobe amidov - ide o peptidové štruktúry štruktúrne blízke bielkovinám

®      pôdy ktoré boli v minulosti vystavené vplyvu požiaru obsahujú heterocyklické formy N

®      amíny - produkty rozkladu niektorých polysacharidov napr. kys. murámová, glukózamín, galaktozamín

®      nukleové kyseliny - iba v stopových množstvách

 

5.1.3. Transformácie dusíka v pôde:

 

-         rozklad organickej hmoty - mineraliácia

1. štádium amonizácia (musí byť pomer C:N dostatočne úzky aby vôbec prebiehala) - tvorba NH3 a následne NH4+

2. štádium nitrifikácia - oxidácia NH4+ na NO2- a následne na NO3- (Nitrobacter) - prebieha v aeróbnych podmienkach pri dostatočnej teplote

-         denitrifikácia - premena z NO3- cez NO2- na plynné formy NO, N2O až N2 vplyvom heterotrofných baktérií, v anaeróbnych podmienkach 

-         imobilizácia (zabudovávanie) do biomasy rastlín a mikroorganizmov

 

5.1.4. Straty dusíka z pôdy:

 

®       odnos vodou (vylúhovanie, odplavovanie pri povrchovom odtoku, záplavách)

®       v plynnej forme (N2, N2O, NO, NO2 a HN3) - dochádza k nim z dôvodu rozkladu organickej hmoty a denitrifikačných procesov

®       imobilizácia (zabudovávanie) do biomasy rastlín a mikroorganizmov

 

 

 

5.1.5. Kolobeh dusíka v prírode

 

Kolobeh dusíka je biochemický proces, ktorý opisuje premeny dusíka a jeho zlúčenín v prírode. Dôležitú úlohu pri kolobehu dusíka v prírode zohrávajú živé organizmy a biologická fixácia dusíka.

 

 

Pozostáva z niekoľkých fáz:

 

1.Dizatrofia – biologická fixácia, pri nej dochádza k rozštiepeniu trojitej väzby medzi dusíkom a dusíkom. K štiepeniu väzby dochádza za prítomnosti enzýmu nitrogenáza. Voľný atóm dusíka sa zabuduje do amónneho katiónu NH4+. Toto zvládajú len niektoré prokaryotické organizmy. Napríklad: morské siniceTrichodesmium, baktérie Azotobacter, Clostridium, sinice Nostoc a podobne.

 

2. Asimilácia – pri asimilácii sa dusík začleňuje do tela organizmov. Rastliny prijímajú dusík vo forme dusičnanov. Dusičnany sú redukované na dusitany a následne sú zabudovávané do aminokyselín, bielkovín a podobne. Niektoré rastliny prijímajú dusík v podobe amoniaku NH3. Od rastlín preniká dusík do tela bylinožravcov vo forme rastlinných aminokyselín a nukleotidov.

 

3. Amonifikácia - je proces premeny dusíkatých látok späť na amoniak. Amonifikácia je jedným z pochodov biologického rozkladu – mineralizácii.

 

4. Nitrifikácia – prebieha v dvoch fázach.

 

a.) Nitritácia – nitritačné baktérie menia amoniak na dusitany, napríklad baktéria Nitrosomonas.

 

b.) Nitratácia – nitratačné baktérie menia dusitany na dusičnany, napríklad nitratačná baktéria Nitrobacter.

 

5. Denitrifikácia – ide o premenu dusičnanov na plynný dusík.

 

 

6.2. Dusičnany a dusitany

 

 

Dusičnany a dusitany sú zlúčeniny, ktoré sa tvoria priamo v organizmoch. Sú veľmi dobre rozpustné vo vode a do pôdy sa dostávajú prirodzenou cestou t.j. rozkladom mŕtvych organizmov a (exkrementov) maštalného hnoja, alebo ako umelé hnojivá. Pri rozklade dochádza k pomalému uvoľňovaniu dusičnanov a preto ho aj rastliny stíhajú postupne využiť pri svojom raste. Umelé hnojivá použité v nadmernom množstve, alebo v čase veľkých dažďov sú splachované do vodných tokov a vsakujú do podzemných vôd. Keďže sú veľmi dobre rozpustné, žiadna prirodzená čistiaca vrstva ich nezachytí a preto sa môžu v nadmernom množstve kumulovať.

Vplyv poľnohospodárskych hnojív (obsahujúcich dusičnany):

Aplikáciou kvalitných organických hnojív, zeleným hnojením, správnym striedaním plodín a ďalšími dostupnými metódami je nutné sa starať o primerane potrebné obsahy a kvalitu pôdnej organickej hmoty, ktorá môže zvýšiť hospodárnosť pôdy s dusíkom a zabrániť jeho vyplaveniu do vodných zdrojov. Dážď umývá hnojivá do riek a jazier, baktérie a riasy rastú rýchlejšie, využívajú všetok rozpustený kyslík a zomierajú.

Je treba poznamenať, že nielen poľnohospodárstvo zapríčiňuje znečistenie dusičnanmi. Významným zdrojom znečistenia dusičnanmi sú napr. tzv. ”komunálne” zdroje znečistenia, nedostatočne čistené odpadové vody, rôzne priemyselné aktivity a pod. Z tohoto dôvodu je teda značne obtiažne determinovať, z ktorého zdroja príslušné znečistenie dusičnanmi priamo pochádza.

 

 

6.1.1.  Dusitany

 

Dusitany sú produktom oxidácie amoniaku ako hlavného biochemického procesu v prírode – nitrifikácii. Za určitých okolností môže dôjsť ku zvýšeným koncentráciám toxického medziproduktu – dusitanov.

Dusitany sú toxické nielen pre nižšie organizmy (baktérie), ale aj pre vyššie formy živočíchov (ryby) a dokonca aj pre človeka.

Dusitany môžu ohroziť najrozličnejšie formy života fauny a fluóry - predovšetkým v povrchových vodách. Tieto povrchové vody slúžia aj ako recipient pre čistenie odpadových vôd, preto sa musí čistenie odpadových vôd prevádzkovať tak, aby sa do životného prostredia dostávali dusitany v čo najnižších koncentráciách.

 

Dusitany spravidla sprevádzajú dusičnany a amoniakálny dusík, sú prítomné v malých koncentráciách, pretože sú málo stabilné. Sú ľahko oxidovateľné alebo redukovateľné, chemicky i biochemicky.

 

Dusitany oxidujú železo hemoglobulínu v krvných bunkách, pričom vzniká methemoglobín. Týmto dochádza k zníženiu kyslíkovej kapacity krvných buniek. Nízke koncentrácie kyslíka vzhľadom na spomenutý účinok dusitanov v krvi ešte zvyšujú ich toxický účinok.

Vysoké koncentrácie dusitanov spôsobujú u kojencov methemoglobinémiu.

 

Dusitany sú všeobecný inhibítor pre celý rad mikrobiologických procesov. Brzdia za určitých podmienok oxidáciu amoniaku (nitrifikáciu) a spôsobujú tak neúplnú denitrifikáciu dusičnanov na molekulový dusík, čím dochádza k úniku N2O do atmosféry a vplyvu na skleníkový efekt (minimálne).

                                                                   

      6.1.2. Dusičnany

 

Dusičnany vznikajú sekundárne pri nitrifikácii amoniakálneho dusíka. Sú konečným stupňom rozkladu organických dusíkatých látok v toxickom prostredí. Ďalším stupňom je hnojenie pôdy dusíkatými hnojivami. Pri nadmernom hnojení sa dusičnany kumulujú napr. v mrkve a špenáte.

 

Dusičnany sú konečným produktom mineralizácie organicky viazaného dusíka a za toxických podmienok sú stabilné.

Pri biochemických premenách podliehajú dusičnany redukcii na dusitany až elementárny dusík.                                                                     

Dusičnany sú sami o sebe pre človeka málo škodlivé. Môžu však škodiť nepriamo tým, že sa v gastrointestinálnom trakte môžu redukovať bakteriálnou činnosťou na toxickejšie dusitany. Pokiaľ nedochádza k redukcii na dusitany, sú dusičnany vylučované močom. Čím je hodnota pH žalúdočných štiav vyššia, tým ľahšie sa dusičnany redukujú na dusitany.

 

Ďalším negatívnym rysom dusičnanov je ich toxicita spočívajúca v tom, že môžu byť prekurzormi N – nitrozoamínov.

 

 

 

6.3. Vplyv draslíka na úrodnosť pôdy

 

         Medzi najdôležitejšie živiny patrí bezpochyby draslík. Jeho zásoba v pôde za 15 rokov dramaticky poklesla

         Draslík nachádzajúci sa v pôde, v rôznych zlúčeninách, je možné rozdeliť z hľadiska prístupnosti pre rastliny a druhu väzby do troch skupín:

                           a) draslík nevýmenný

                           b) draslík výmenný

                           c) draslík vodorozpustný ( 95% pôdy

 

 

Obsah draslíka v pôde je závislý od pôdotvornej horniny, ako aj zrnitostného zloženia pôdy. Jeho priemerná hodnota je v porovnaní s fosforom priaznivejšia a v súčasnosti sa pohybuje na úrovni dobrého obsahu, t.j. na ornej pôde 234,6 mg.kg-1, resp. 220,5 mg.kg-1 na poľnohospodárskej pôde. Tento priaznivejší stav zásob vyplýva aj z jeho vyššej recyklácie živín na farme, či už v podobe organických hnojív, ako aj zaorávaním vedľajšieho produktu. Oproti porovnateľnému obdobiu XI. cyklu došlo celkovo za poľnohospodársku pôdu k miernemu zníženiu priemernej hodnoty draslíka o 3,6 mg.kg-1. Naopak, na ornej pôde sa táto hodnota zvýšila o 1,7 mg.kg-1. Zatiaľ najväčšie percento pôd je zastúpené práve v „dobrej“ obsahovej kategórii. Z pohľadu jeho vývoja na ornej pôde dochádza iba k miernym zmenám v percentuálnom zastúpení jednotlivých obsahových kategórií. Pri hodnotení celkovej poľnohospodárskej pôdy je však situácia o niečo horšia z dôvodu nárastu kategórie pôd s nízkym obsahom na úkor kategórie vyhovujúceho a dobrého obsahu. Netreba zabúdať, že význam draslíka vo výžive rastlín spočíva, okrem iného, aj v regulácii vodného režimu a zvyšovaní odolnosti rastlín voči stresovým faktorom, čo pri súčasných klimatických zmenách je vysoko aktuálne. Z pohľadu zmien v jeho zásobe na orných pôdach v triedení za výrobné oblasti je najlepšia situácia v horskej VO, kde je nízke zornenie pri silnej živočíšnej výrobe, a naopak, najvyšší nárast pôd s nízkym obsahom je zaznamenaný v zemiakarsko-ovsenej VO.

 

 

 

 

 

 

 

6.4. Fosfor v pôdach

 

Pôdy obsahujú rôzne množtsvá fosforu, a to podľa minerálneho zloženia a stupňa zvetrania matičnej horniny. Obsah P vo väčšine pôd je 0,1 - 1 mg P . g-1  suchej pôdy, čo približne odpovedá  množstvu 250 - 2500 kg P .ha-1 (vo vrchnej vrstve pôdy 0 - 20 cm). Viac fosforu obsahujú pôdy málo zvetrané (mladé) alebo pôdy vzniknuté  na bázických horninách, zatiaľ čo relatívne málo fosforu obsahujú pôdy silne zvetrané (staré) alebo pôdy piesočnaté tvorené väčšinou kremeňom. V týchto pôdach je väčšina fosforečných minerálov zvetraná a premenená na iné minerály, pričom prišlo k uvoľneniu  fosforu vo forme fosfátu (H2PO4- pri pH < 7,2 alebo HPO42- pri pH > 7,2).

 

 Aktívnym zásobníkom P v pôde je mikrobiálna biomasa, ktorá váži v priemere  5 - 7 μg P .g-1 suchej pôdy. V biomase mikroorganizmov je obsiahnuté 2 - 5 % (výnimočne až 20 %) celkového organického P v pôde. Kultivácia pôd obvykle vedie ku zníženiu obsahu organickej hmoty vo vrchnej vrstve pôdy, a tým aj ku zníženiu obsahu organicky viazaného P. Zároveň sa znižuje pomer fosforu viazaného v biomase mikroorganizmov a celkového organického fosforu. Odhaduje sa, že rezidenčná doba všetkého organicky viazaného fosforu v pôde je 350 - 2000 rokov – za túto dobu sa celý organický fosfor v pôde obmení.

 

  

Cyklus fosforu v pôde  suchozemského  ekosystému

 

 

         Čísla v závorkách udávajú priemerné množstvá P (kg . ha-1, vrstva pôdy 0-10 cm).

         Cyklus fosforu v pôde suchozemského ekosystému je zložený z časti geochemickej a biologické. Tieto dva subcykly sú propojené fosforom rozpusteným v pôdnom roztoku.


6.5. pH pôdy

 

Pôdnu reakciu a teda aj pôdnu kyslosť' vyjadrujeme hodnotami pH, ktoré predstavujú záporný dekadický logaritmus koncentrácie vodíkových iónov [H+]. Čím vyššia je hodnota [H+], tým je prostredie kyslejšie a hodnota pH je nižšia než 7.

Pôdnu kyslosť' teda charakterizuje zvýšená koncentrácia vodíkových iónov [H+] v pôdnom roztoku v pomere ku koncentrácii iónov [OH-].

Pôdnu kyslosť' okrem vodíkových H+ iónov z rozpustných zložiek pôdy spôsobujú aj výmenne sorbované ióny vodíka a ióny hliníka. Z uvedeného dôvodu kyslosť' pôdy zisťujeme neutrálnou soľou, spravidla 1 M KCI. V zahraničí a v poslednom období aj na Slovensku sa pri zisťovaní výmennej pôdnej reakcie začína používať 0,01 M roztok CaCl2. Hodnoty pH stanovené vo výluhu 1 M KCl sú v porovnaní s hodnotami stanovenými v 0,01 M CaCl2 nižšie o 0,2 - 0,5 pH.

 

pH/H2O________________hodnotenie

<3,5                                   veľmi kyslá

3,5-4,4                               extrémne kyslá

4,5-5,0                               veľmi silne kyslá

5,1-5,5                               silne kyslá

6,1-6,5                               slabo kyslá

6,6-7,3                               neutrálna

7,4-7,8                               slabo alkalická

7,9-8,4                               stredne alkalická

8,5-9,0                               silne alkalická

>9,0                                   veľmi silne alkalická

 

Pôdna reakcia ovplyvňuje rozpustnosť látok v pôde, a teda aj ich využiteľnosť živými organizmami, prístupnosť živín, adsorpciu a desorpciu katiónov, biochemické reakcie, štruktúru pôdy a tým aj fyzikálne vlastnosti.

V dôsledku veľkej zložitosti vzťahov v pôde, rozlišuje sa pôdna reakcia na: aktívnu a výmennú.

Aktívna pôdna reakcia je určovaná oxoniovými katiónmi a hydroxidovými aniónmi voľne prítomnými v pôdnom roztoku.

Výmenná pôdna reakcia je okrem  voľných H+ a OH- iónov determinovaná obsahom H+ a Al3+ iónov adsorbovaných pôdnym koloidným komplexom, ktoré sa uvoľnia do pôdneho roztoku pôsobením hydrolyticky neutrálnych solí (NaCl, KCl, CaCl2). Hodnotenie pH pôd sa klasifikuje slovne pomocou rozšírenej stupnice USDA.

 

Zvýšená kyslosť pôdy znižuje rozpustnosť mnohých látok (napr. zlúčenín Ca, Mg, K, Na a iné), niekedy až pod nevyhnutné životné minimum rastlín. Využiteľnosť kyseliny fosforečnej je optimálna pri pH pôdy od 6,5 do 7,5.

Kyslosť pôdy zhoršuje aj životné podmienky pre pôdne organizmy. Väčšina z nich potrebuje pre svoj rozvoj neutrálne prostredie.

Na väčšine územia SR prevláda kyslá, slabo kyslá až neutrálna pôdna reakcia (od pH 4,5 do 7,3) i keď sa kyslosť pôdy vplyvom znečisťovania prostredia (najmä oxidom siričitým) na mnohých miestach značne zvýšila. Nepriaznivý vývoj v acidifikácii pôd má za následok, že asi 700 000 ha poľnohospodárskych pôd vykazuje reakciu pod pH 5,5. Okrem toho silno kyslá pôdna reakcia sa zaznamenáva v najvyšších polohách – do pH 4,5. V Podunajskej nížine prevláda silno zásaditá pôdna reakcia – nad pH 7,3.

 

Pôdne reakcie poľnohospodárskych pôd SR z roku 1996 

Kategória

pH

Výmera pôdy (%)

Extrémne kyslé pôdy

pod 4,5

4,2

Silno kyslé pôdy

4,6 – 5,0

5,4

Kyslé pôdy

5,1 – 5,5

8,1

Slabo kyslé pôdy

5,6 – 6,5

24,4

Neutrálne pôdy

6,6 – 7,3

38,3

Alkalické pôdy

7,4 – 7,8

19,3

Silno alkalické pôdy

nad 7,8

0,3

 

Rozdelenie pôd: ľahké pôdy (piesočnaté, hlinito-piesočnaté) pH = 6,0

                          stredne ťažké pôdy (piesočnato-hlinité, hlinité) pH = 6,5

                          ťažké pôdy (ílovito-hlinité, ílovité, íly) pH = 6,8.

Uvedené hodnoty platia pre ornú pôdu ako aj ostatné kultúry s výnimkou trvalých trávnych porastov, kde cieľové hodnoty pH sú nižšie 5,0 - S,5 - 6,0.a

 

Pre všeobecné záhradkárske a farmárske účely sa najlepšie výsledky získavajú z neutrálnych alebo slabo kyslých pod s pH 6,5 až 7,0. Len niektorým rastlinám ako napr. rododendronom a azalkám sa dobre darí v pôdach , ktoré sú kyslejšie ako 6,5. V oblastiach s príliš kyslou pôdou možno zlepšiť podmienky posypom vápencom (CaCo3) alebo haseným vápnom Ca(OH)2. Tieto látky reagujú s kyselinami v pôde a zvyšujú pH na správnu hodnotu.

Potreba vápnenia

ph

Ľahká pôda              t CaO/ha

Stredná pôda

t CaO/ha

Ťažká pôda

t CaO/ha

<4,5

0,60

1,00

1,30

4,6-5,0

0,45

0,70

0,90

5,1-5,5

0,30

0,50

0,60

5,6-6,5

0,20

0,30

0,40

6,6-6,9

 

 

0,20

 

 

 

     

 

Náhledy fotografií ze složky Mladí bádatelia analyzujú